Obsah ustanovení, ktoré upravujú výkon zdravotníckeho pracovníka je obsiahly, preto v rámci efektivity vyberáme nasledovné:

1. Postup lege artis

„Zdravotnícky pracovník v rámci svojej odbornej spôsobilosti a kompetencie vykonáva preventívne výkony, diagnostické výkony, liečebné výkony spôsobom zodpovedajúcim súčasným poznatkom vedy“.

Slová „liečebné výkony spôsobom zodpovedajúcim súčasným poznatkom vedy“ bývajú zastrešované pod pojem lege artis. Ide o termín často používaný nielen v súdnej a medicínskej praxi, ale aj v rôznych diskusiách. Niekedy je náročné chápať, vzhľadom na stále sa rozširujúce poznatky v medicíne, čo postup lege artis vlastne je.

Stručne a zjednodušene, ide o dodržanie istého učebnicového postupu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Pojem lege artis nezahrňuje len dodržanie postupov pri ošetrovaní pacienta, ale aj postupy pred a po ošetrení. Je nutné spomenúť, že to čo je lege artis dnes, nemusí byť lege artis zajtra.

2. Výhrada svedomia

„Od zdravotníckeho pracovníka nemožno vyžadovať taký výkon alebo spoluúčasť na ňom, ktorý odporuje jeho svedomiu okrem prípadov bezprostredného ohrozenia života alebo zdravia osôb. Ak zdravotnícky pracovník uplatní výhradu svedomia, je povinný o tejto skutočnosti informovať svojho zamestnávateľa a pri uplatnení výhrady svedomia pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti aj svojich pacientov“.

Niet pochýb, že toto ustanovenie hovorí o výhrade v svedomí. Avšak je problémom stanoviť, pri akých úkonoch ju môže zdravotnícky pracovník uplatniť. Keďže chýba výpočet úkonov, pri ktorých je túto výhradu možné využiť, musíme sa spoľahnúť na zásadu „moje práva sa končia tam, kde sa začínajú práva druhého“.

Taktiež je náročné odlíšiť, či uplatnením výhrady v svedomí si pracovník nechce spríjemniť pracovnú dobu nič nerobením, keďže ho nemožno za jej uplatnenie sankcionovať. Výkony ako asistovaná reprodukcia, sterilizácia, interupcia (umelé prerušenie tehotenstva) – sú často podnetom na uplatnenie výhrady. Avšak je nutné pamätať aj na iné náboženstvá, ktorých príslušníci si môžu na základe ich viery výhradu uplatniť.

3. Sústavne vzdelávanie

„Zdravotnícky pracovník, ktorý vykonáva povolanie, je povinný dbať o svoj odborný rast a sústavne sa vzdelávať“.

Ako sme už vyššie spomenuli, je potrebné, aby zdravotnícky pracovník vykonával svoju činnosť lege artis, teda aby správne poskytoval zdravotnú starostlivosť, a to nie len jej samotným výkonom. Teda je namieste dbať o profesijný rozvoj a vyhnúť sa postupu vitium artis (opak k lege artis). Je samozrejmé, že ak na dodržiavanie toho ustanovenia zamestnávateľ nevytvorí dostatočný priestor, je potrebné podniknúť kroky k náprave. Pretože zamestnávateľ je priamo zaviazaný poskytnúť priestor zdravotníckemu pracovníkovi, aby mohol dodržať povinnosti, ktoré mu právny poriadok ukladá.

4. Zdravotná dokumentácia

„Zdravotnícky pracovník je povinný pri výkone povolania primerane chrániť zdravotnú dokumentáciu pred neoprávnenou zmenou, zničením alebo zneužitím“.

Ďalšou pomerne diskutovanou témou sú prípady, keď pacient chcel zmeniť svojho ošetrujúceho lekára, ale ten mu nechce vydať jeho zdravotnú dokumentáciu. Často krát sú takéto prípady medializované a lekár v nich býva do istej miery znevýhodňovaný.

Avšak zodpovednosť za zdravotnú dokumentáciu nesie poskytovateľ zdravotnej starostlivosti.

Pri zmene poskytovateľa ambulantnej starostlivosti z dôvodu odstúpenia od dohody o poskytovaní zdravotnej starostlivosti je poskytovateľ povinný preukázateľne odovzdať zdravotnú dokumentáciu alebo jej rovnopis do siedmich dní od jej vyžiadania novému poskytovateľovi, s ktorým osoba uzatvorila dohodu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti.

Zákon bližšie nešpecifikuje komu má byť zdravotná dokumentácia odovzdaná, či priamo novému poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti alebo môže byť odovzdaná skrz pacienta. Pôvodný poskytovateľ zdravotnej starostlivosti však zodpovedá za to, že zdravotná dokumentácia bude novému poskytovateľovi doručená, preto je potrebné dôsledne zvážiť konkrétny spôsob odovzdania.

5. Predpisovanie liekov

„Pri predpisovaní a odporúčaní liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín sa zdravotnícky pracovník nesmie riadiť komerčnými hľadiskami, ale výlučne poznatkami lekárskej vedy, profesionálnym úsudkom, svojím svedomím a potrebou pacienta“.

Samotný kódex zakotvuje zásadu, že lekár nesmie uprednostňovať svoj záujem v podobe dodatočného zárobku, ale musí dbať o čo najväčší prospech pacienta. To však nevylučuje odporúčanie určitých produktov a v konečnom dôsledku preskripcia liekov je na samotnom lekárovi. Tu však je potrebné uvedomiť si silnú pozíciu lekára ako istej autority v zdravotníctve. Preto aj malé „postrčenie“ pacienta k tomu „správnemu“ produktu môže mať negatívne následky v podobe istej stigmy na lekárskom plášti.

6. Postavenie lekára

„Zdravotnícky pracovník si musí byť vedomý svojho postavenia, svojej úlohy v spoločnosti a svojho vplyvu na okolie“.

V skoršom článku Práva lekárov – nonsens alebo realita sme sa venovali právam lekárov. Konštatovali sme, že okrem práva na súkromie, osobný a rodinný život majú isté povinnosti čo sa vystupovania na verejnosti týka. Zdravotnícky pracovník musí dbať na svoju dobrú povesť a istú distingvovanosť vo vystupovaní voči pacientom, ale aj voči kolegom navzájom.

Ďalej sa autor venuje konkrétnym odporúčaniam pri uplatňovaní výhrad vo svedomí, postup lege artis, ako aj ako postupovať v prípade odovzdania zdravotnej dokumentácie novému poskytovateľovi, aby poskytovateľ zamedzil prípadným právnym rizikám.