Poučenie a informovaný súhlas
Poučenie pacienta je v konkrétnych prípadoch nesmierne dôležité a výrazným spôsobom zapája pacienta do procesu liečby, pričom zvyšuje jeho právne a zdravotnícke vedomie. Informovaný súhlas zároveň poskytuje ochranu ošetrujúcemu lekárovi pred možnými právnymi následkami, ktoré môžu nastať v dôsledku poskytnutej/neposkytnutej liečby. Z uvedeného je zrejmé, že informovaný súhlas je vysoko významný inštitút, ktorý na jednej strane pomáha pacientovi lepšie sa orientovať pri liečbe a zároveň poskytuje ochranu lekárovi v rámci poskytovanej pomoci.
Otázka však znie, či lekár môže, resp. musí poskytnúť zdravotnú starostlivosť aj napriek tomu, že pacient s navrhovanou liečbou nesúhlasí. V tomto prípade sa na vec musíme pozerať z dvoch rôznych pohľadov. Na jednej strane máme život pacienta, ktorý môže byť v ohrození a lekára, ktorý má povinnosť život pacienta chrániť. Na druhej strane je tu vôľa pacienta, ktorá musí byť rešpektovaná aj v prípadoch, kedy pacient možno nevie celom reálne zhodnotiť svoj zdravotný stav.
Zdravotná starostlivosť BEZ súhlasu
Samozrejme, aj v prípade informovaného súhlasu existujú určité výnimky, ktoré pacienta chránia pred sebou samým a zároveň zohľadňujú záujem spoločnosti. Spomínané výnimky sú obsiahnuté v zákone č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, ktorý taxatívne vymedzuje podmienky, za akých je možné poskytnúť zdravotnú starostlivosť aj bez súhlasu pacienta.
Prvú výnimku, kedy je možné poskytnúť zdravotnú starostlivosť bez súhlasu pacienta predstavuje skutočnosť, že pacient je vo vážnom ohrození života, a teda pôjde o neodkladné poskytnutie zdravotnej starostlivosti. Vzhľadom na zdravotný stav pacienta teda nemožno získať tento súhlas včas, ale je zároveň možné jeho súhlas s poskytnutou zdravotnou starostlivosťou predpokladať. Predmetná výnimka má svoje opodstatnenie spočívajúce v ochrane života pacienta v situáciách, kedy už pacient v dôsledku svojho zdravotného stavu nedokáže vôľu prejaviť.
Ďalší zásah do integrity pacienta pri rozhodovaní o poskytnutí zdravotnej starostlivosti predstavuje nútená hospitalizácia resp. nútené prevzatie do ústavnej starostlivosti a to bez pacientovho súhlasu. Zákon striktne obmedzuje prevzatie pacienta do ústavnej zdravotnej starostlivosti bez jeho súhlasu na 3 situácie. Prvou je situácia, kedy pacientovi bolo uložené ochranné opatrenie v podobe ochranného liečenia (psychiatrické, protialkoholické, protitoxikomanické, sexuologické a ochranné liečenie patologického hráčstva).
V poradí druhá výnimka úzko súvisí s poskytnutím zdravotnej starostlivosti bez súhlasu v prípadoch ohrozenia života alebo zdravia. Táto situácia sa týka prevzatia do ústavnej starostlivosti ak ide o stavy, kedy osoba trpí prenosnou chorobou a závažným spôsobom ohrozuje svoje okolie.
Poslednou výnimkou prevzatia do ústavnej starostlivosti je prípad, kedy pacient v dôsledku duševnej choroby, alebo s príznakmi duševnej poruchy ohrozuje seba alebo svoje okolie alebo ak hrozí vážne zhoršenie jeho zdravotného stavu.
Zásah do práv pacienta?
Nútená hospitalizácia, alebo nútene prevzatie do ústavnej starostlivosti ak chceme, veľkou mierou zasahuje do základných práv pacienta ako je sloboda pohybu alebo osobná sloboda. Je dôležité, aby prevzatie podliehalo prísnej kontrole a vylúčilo sa tak svojvoľné obmedzenie práv pacienta. Preto každé prevzatie do ústavnej starostlivosti bez súhlasu pacienta podlieha kontrole súdu. Zdravotnícke zariadenie, ktoré pacienta prevezme, má povinnosť do 24 hodín oznámiť túto skutočnosť okresnému súdu, v obvode ktorého sa zariadenie nachádza. Následne súd rozhodne, či sú splnené dôvody prevzatia pacienta do ústavnej starostlivosti.
Akú úlohu zohráva súd?
Súd v podobných prípadoch rozhoduje na základe výpovede ošetrujúceho lekára, výpovede pacienta a zdravotnej dokumentácie pacienta. Otázka však znie, či to v podobných prípadoch stačí. Ak je pacient prevzatý do ústavnej starostlivosti, súd do 5 dní uznesením rozhoduje o prípustnosti prevzatia a v prípade, ak je prevzatie odôvodnené, následne do 3 mesiacov rozhodne o prípustnosti držania v ústavnej starostlivosti. V prípade, ak zistí, že držanie je neprípustné, umiestnená osoba bude okamžite prepustená zo zdravotníckeho zariadenia. V opačnom prípade sa v uznesení uvádza aj doba, po ktorú bude daný umiestnený držaný v zdravotníckom zariadení. No tým to celé nekončí – súd má povinnosť najneskôr do uplynutia 1 roka od právoplatnosti uznesenia znova „otvoriť vec“ a začať konanie o prípustnosti ďalšieho držania, samozrejme za predpokladu, že umiestnenie stále trvá. Umiestnený nemusí čakať na uplynutie tejto lehoty, sám môže podať návrh skôr (taktiež tak môže urobiť jeho zákonný zástupca, blízka osoba, resp. zástupca, ktorého si umiestnený zvolil).
Inštitút informovaného súhlasu, ako sme už vyššie uviedli, je najzákladnejším prvkom tak ako pre pacienta aj pre poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Výnimky, ktoré sú v právnej úprave vymedzené majú svoje opodstatnenie pri ochrane života jednotlivca aj celej spoločnosti. V konečnom dôsledku je pri konkrétnych prípadoch vždy potrebné odborné posúdenie a dôkladne prešetrenie či prevzatie pacienta do ústavnej starostlivosti bez jeho súhlasu a takýmto spôsobom obmedzenie jeho práv je naozaj nevyhnutné a krajné riešenie situácie.