Zjednotený a všezahŕňajúci dokument venujúci sa právam lekára a zdravotníckych pracovníkov sa nenájde ani v prostredí európskej 28-čky, ani v širšom celosvetovom meradle.
Isté roztrúsené práva lekárov možno hľadať v rôznych predpisoch napríklad Listina základných ľudských práv a slobôd, Deklarácie ľudských práv, Európskej sociálnej charty a iné.
Jednotlivé medicínske stavovské organizácie (komory, ktoré združujú svojich členov, napr. Slovenská lekárska komora) si práva a povinnosti autonómne upravujú, avšak viaceré z nich majú skôr technokratický ako reálny význam.
O právach a povinnostiach lekárov v Slovenskej republike hovoria najmä základné dokumenty a teda Ústava Slovenskej republiky. Jedným z jej najzákladnejších princípov je, že občania môžu robiť všetko to, čo zákony nezakazujú a nikto ich nemôže nútiť robiť niečo, čo zákony neprikazujú. Listina základných práv a slobôd ustanovujúca široké pole slobôd, ktoré sa však týkajú taktiež celého obyvateľstva.
Cieľom tohto príspevku je priblížiť a stručne načrtnúť niektoré oporné body práv lekára, ktoré možno nájsť v Charte práv lekára.
Za najdôležitejšie považujeme venovať sa Článku 2 (Všeobecné práva lekárov) a ich 5 bodom.
Lekár má právo na život, slobodu a osobnú bezpečnosť.
Garantované podobne už aj v Listine základných práv a slobôd, avšak s výnimkou garancie pre všetky osoby. Verejný činitelia majúc rozšírenú hranicu prípustnej kritiky (konštituovanú rozsudkom Feldek vs. Slovakia) sú povinný znášať viac hodnotiacich úsudkov, ako súkromná osoba, tak pomocou analógie by sa mal poskytnúť väčší rozsah osobnej bezpečnosti lekárom a zdravotníckym pracovníkom pracujúcim v nebezpečnom prostredí, akým môže byť rýchla zdravotná pomoc či už letecká, alebo pozemná – taktiež na rizikových oddeleniach.
Lekár má právo na dôstojný, etický a humánny prístup od pacientov a ich rodinných príslušníkov.
Jednou z najzákladnejších otázok je definícia (ne)dôstojného, (ne)etického a (ne)humánneho prístupu. Vzhľadom na to, že prah pociťovania dôstojnosti, etickosti a humánnosti je u väčšiny rozdielny, nastáva problém s hodnotením správania pacienta resp. rodinných príslušníkov a možnosťami lekára ako sa brániť. Jedným z najviac diskutovaných práv lekára je kedy a či vôbec môže odmietnuť poskytnúť zdravotnú starostlivosť, ošetrenie, alebo nejaký zdravotnícky úkon. Túto situáciu ošetruje § 12 ods. 2 zák. č. 576/2004 o tom však v ďalšom príspevku.
Lekár má právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života.
Aj lekár je len človekom, ktorý si musí užívať radosti každodenného života, avšak mal by dbať na zachovanie svojej dobrej povesti. Európania považujúc lekára za povolanie s najväčším honorom medzi ľuďmi, sú však skeptický a nedôverčiví k lekárom, ktorí sa vyčleňujú spomedzi mantinelov spoločenskej morálky a kurtoázie. Avšak v posledných rokoch rozbehli zahraničný kolegovia kampaň s veľavravným znázornením ako je potrebné rešpektovať súkromný život človeka-lekára, ktorý je ním od ôsmej do šestnástej hodiny.
Lekár obvinený z trestného činu má právo, aby ho považovali za nevinného, kým jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
Piaty bod už spomínanej Charty práv lekára je venovaný generálnej prezumpcii neviny, ktorá je zakotvená už aj v ústave SR, ale aj v iných dôležitých štátoprávnych dokumentoch a taktiež je jedným z pilierov právneho štátu. Týmto bodom sa určite nemá na mysli porušovanie prezumpcie neviny zo strany orgánov verejnej moci, ale skôr zo strany médií či už printových, alebo iných. Je veľmi nevhodné, aby mainstreamové a mienkotvorné média podávali subjektívne názory a stanoviská jednak poškodený resp. pacientov, ktoré sa nemusia zakladať na pravde a o ich vierohodnosti sa dá pochybovať. Je nesporné, že existuje určitá možnosť zničenia povesti nie len jedného lekára, ale aj celej zdravotníckej organizácie. Neupierajúc však médiám angažovanie sa v podávaní informácií a upozorňovaní na čierne ovce, avšak je treba zvážiť veľmi pozorne výber zdroja, ako aj formu prezentovania istých skutočností.
Lekár nesmie byť vystavený svojvoľným útokom na svoju česť a povesť a má právo na zákonnú ochranu proti takýmto útokom.
Posledný bod všeobecných práv Charty práv lekára úzko súvisí s predošlým piatim bodom. Taktiež je tu pozorovateľná umocňovacia tendencia už konštituovaného práva na ochranu osobnosti v kontexte aj horeuvedeným. Povolanie lekára je na rozdiel od iných povolaní veľmi úzko prepojené s dobrou povesťou a bezúhonnosťou, ktorou musí podľa samotných pacientov disponovať nielen špecialista, ale už aj tzv. „obvoďák“. V žiadnom prípade neupierame právo konštruktívnej a oprávnenej kritiky dokonca si myslíme, že je istým míľnikom posúvajúcim prácu lekára vpred.
Bližšie ku konkrétnym právam lekára napr. právo odmietnuť pacienta, alebo právo výhrady v svedomí v nasledujúcich príspevkoch.