Právne by sme načrtnutú tému mohli rozdrobiť na niekoľko rovín:

• pohľad matky a jej právo na rešpekt jej osobnosti a ako som povedal na rešpektovanie jej súkromia, právo na zabránenie neľudskému zaobchádzaniu (k čomu z jej pohľadu vo výnimočných prípadoch potenciálne môže dôjsť),
• pohľad dieťaťa a jeho právo na život, zdravie a samozrejme na rešpekt aj k jeho súkromiu - tu skôr právo používa pojem "záujem dieťaťa",
• pohľad ošetrujúceho zdravotníckeho personálu a samotného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti.
  Aby sme sa vyhli neobjektívnemu splošteniu tejto témy, vždy je potrebné vnímať všetky tieto tri roviny (nevylučujem, že by sme našli ešte aj nejaký štvrtý, či piaty pohľad…), pretože svet a naše životy a koexistencia nie sú čiernobiele. Každá existencia na Zemi sa od nepamäti snaží dostať do rovnováhy a to isté je aj jedným z principiálnych záujmov spravodlivej právnej regulácie.

AKÉ SÚ ZÁKLADNÉ PRÁVA MATKY, DIEŤAŤA A POSKYTOVATEĽA ZDRAVOTNEJ STAROSTLIVOSTI?

Skúsme si teraz povedať, aké sú základné ciele, ktoré sleduje každý zo zúčastnených v momente, kedy sa poskytuje zdravotná starostlivosť rodičke a jej dieťaťu:

• čo chce matka? - byť so svojím dieťaťom, od začiatku s ním rozvíjať ako psychický/emocionálny tak aj fyzický kontakt,
• čo chce dieťa? - to sa môžme len domnievať a samozrejme je asi nemožné hovoriť o uvedomelom chcení, primárne je vhodné sa oprieť o odborné štúdie, ktoré pomenúvajú čo je pre vývin dieťaťa dobré, čo mu osoží - aj právo pristupuje k tejto otázke tak, že stotožňuje "čo chce dieťa" s tým "čo je (objektívne) v záujme dieťaťa",
• čo chce/musí poskytovateľ a lekár? - jeho základnou povinosťou je poskytovať zdravotnú starostlivosť lege artis, teda v súlade s evidence based medicine a súčasne s rešpektom k autonómii pacienta a k jeho rozhodnutia. V prípade nesprávneho postupu sa poskytovateľ vystavuje riziku zdpovednosti za škodu na zdraví, nemajetkovú ujmu ako aj sankciám od úradov atď.

Komplikácia môže nastať v tom, že rodič nemusí byť za každých okolností dostatočne spôsobilý rozhodnúť o tom, "čo je v záujme dieťaťa". Je to teda odlišná situácia, ako situácia právne spôsobilého pacienta, ktorý napríklad odmietne zdravotnú starostlivosť, i keď je mu vysvetlené, že v prípade nepodrobenie sa nejakému zákroku zomrie. Ak informovaný pacienta odmietne, lekár musí jeho rozhodnutie rešpektovať, bez ohľadu na strašný osud, ktorý pacienta čaká.

I keď je matka dieťaťa v zmysle zákona o rodine a v zmysle občianskeho zákonníka jeho zákonným zástupcom, neznamená to, že je vo výkone svojej dočasnej kompetencie úplne nelimitovaná. Limitácia jej rozhodnutí je stanovená práve hranicou "záujmu dieťaťa". Tento princíp vidíme napríklad v zákone o zdravotnej starostlivosti, ktorý chráni nespôsobilého pacienta (napr. aj novonarodenca) pred rozhodnutím zákonného zástupcu o odmietnutí zdravotnej starostlivosti, ak je následkom takéhoto rozhodnutia škoda na zdraví nespôsobilého pacienta. V takom prípade je poskytovateľ oprávnený dať návrh na súd, aby tento svojím rozhodnutím nahradil súhlas zákonného zástupcu a do momentu rozhodnutia súdu je oprávnený poskytovať zdravotnú starostlivosť zameranú na záchranu života takéhoto pacienta.

AKO URČIŤ ZÁUJEM DIEŤAŤA?

Ako vyplýva z predchádzajúcich riadkov, kruciálnym momentom v situácii chorej matky a jej dieťaťa je určenie, čo "je objektívnym záujmom dieťaťa", čo má prednosť? Odpoveď na túto otázku podľa môjho názoru primárne závisí od medicínskeho posúdenia (napr. nakoľko je dieťa zo strany pozitívnej matky ohrozené?). Je ochorenie COVID-19 pre dieťa väčším rizikom ako to, že do momentu uzdravenia matky bude jeho kontakt s matkou kontrolovaný/ minimálny/žiadny? Čo je v danom prípade v objektívnom záujme dieťaťa?

Pri rozhodovaní o tejto otázke by mal byť primárne zohľadnený záujem dieťaťa a až v druhom rade záujem matky - i keď uznávam, že asi to nie je možné úplne sterilne oddeliť. Taktiež si myslím, že do okruhu relevantných kritérií, ktoré majú vplyv na finálny odborný verdikt by nemali spadať len rýdzo medicínske (somatické) premenné, ale s ohľadom na aktuálne poznatky z vývinovej psychológie, by svoje miesto mali zarovno zastať aj kritéria z tejto oblasti.

ČO TO ZNAMENÁ PRE TIETO DNI A AKO BY MAL POSKYTOVATEĽ JEDNAŤ?

Práva a z toho vyplývajúce pravidlá musia mať primeranú mieru zovšeobecnenia a preto v praxi môžu nechávať jednotlivých aktérov v neistote. Právo nie je podrobným manuálom postupu (niekedy je to dobré, niekedy ani nie...). Preto by som považoval za generalizovanie, ak by sme povedali, že oddeľovanie dieťaťa od jeho COVID pozitívnej matky je za každých okolností neprijateľné, ale rovnako aj keby sme povedali, že o oddelení dieťaťa od matky môže rozhodnúť lekár svojvoľne.

Postup, ktorý by rešpektoval právo dieťaťa, právo matky by mal byť nasledovný:

• Je potrebné sumarizovať aké sú riziká prenosu ochorenia z matky na dieťa + je možné prenosu zabrániť a súčasne umožniť kontakt dieťať s matkou, sú takéto opatrenia možné (typu extrémne nákladné? nákladné?, vieme ich z pohľadu chodu zariadenia implementovať)? - ak je riziko malé, resp. vieme prijať opatrenia ktorými prenos vylúčime a ak to nieje náročné implementovať, tak by to zariadenie malo urobiť. Ak to neurobí, tak sa to približuje k situácii porušovania práv dieťaťa a jeho matky, to ako intenzívne môže závisieť napríklad od toho či je chod zariadenia ovplyvnený COVID situáciou, ktorá napr znemožňuje flexibilitu v prijímaní nových postupov atd. Nie je možné opomenúť názory zahraničných odborných autorít, či odporúčania WHO,
• matka dieťaťa by mala byť o možnostiach zariadenia vopred informovaná. Transparentnosť vo vzťahu k postupom, ktoré dokáže zariadenie realizovať považujem za kľúčovú. Nedá sa totiž vylúčiť, že niektoré zariadenia (zdôrazňujem že to primárne závisí od medicínskej stránky veci) možno vedia zabezpečiť aj kontakt chorej matky s jej dieťaťom (resp. v rôznej intenzite atď), niektoré naopak toto urobiť nebudú vedieť. Ak to rodička vie vopred, môže s touto skutočnosťou vopred počítať, má určitú mieru slobody v rozhodovaní – poskytovateľ by si svoj postup mal uverejniť na svojom webovom sídle, a informovať rodičky v dostatočnom časovom predstihu.
• ak je to medicínsky nevyhnutné, samotný akt oddelenia dieťaťa od chorej matky by mal byť realizovaný humánne, s ohľadom na citové rozpoloženie matky - toto je extrémne citlivá vec a odhadujem že môže byť aj pomerne náročná v praxi. Informácie v zrozumiteľnej podobe, vysvetlenie dôvod, prečo je tento postup v záujme dieťaťa sú absolútne kľúčové. Tento postup by mal byť v prvom rade realizovaný na základe informovaného súhlasu matky,
• ak matka s oddelením dieťaťa nesúhlasí, mal by sa poskytovateľ získať informovaný súhlas otca dieťaťa. Pokiaľ ani to neprichádza do úvahy a pre oddelenie dieťaťa existujú objektívne odborné dôvody (je to "v záujme dieťaťa"), považujem takúto situáciu za prípad, kedy môže poskytovateľ zdravotnú starostlivosť poskytnúť na základe rozhodnutia súdu. V zmysle § 6 ods. 7 zákona o zdravotnej starostlivosti odporúčam poskytovateľovi aby sa obrátil so žiadosťou o nahradenie jej súhlasu na súd. Problematické je to, že v prípade oddelenia asi nejde o život zachraňujúci úkon (viď ustanovenie § 6 ods. 7) a teda je sporné, čo vlastne môže do momentu rozhodnutia súdu poskytovateľ robiť.

Už len zo stručného výpočtu relevantných bodov je zrejmé, že tieto úkony je len veľmi obtiažne (ak možné) legálnym spôsobom uskutočniť "neplánovane", alebo "spontánne". Pre účely právnej istoty a znižovania stresu na strane zdravotníckeho tímu, ako aj s cieľom rešpektu súkromia a základných práv matky a dieťaťa považujem za nevyhnutné, aby bol celý postup zo strany zdravotníckeho zariadenia prijatý vopred a aby každý vedel čo má v danom momente robiť.