Ústavný súd SR v tom má jasno

Vo vzťahu k vzájomnej prepojenosti choroby a nebezpečnosti Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 79/93 vyslovil názor, že (cit): „Preto obmedzenie osobnej slobody nemôže byť samozrejmosťou vždy, keď sú na to zdravotné dôvody. Len vtedy, keď spoločenský záujem preváži nad záujmami chorého, Ústava SR a v súvislosti s jej ustanoveniami zákonom o starostlivosti o zdravie ľudu a Občiansky súdny poriadok dovoľuje obmedziť osobnú slobodu chorého bez jeho súhlasu, či dokonca proti jeho výslovne prejavenému nesúhlasu.“

Na inom mieste svojho rozhodnutia Ústavný súd SR pokračuje (cit.): „Na dôkaz splnenia tejto podmienky (rozumej ohrozenia – pozn. autora) nestačí tvrdenie osoby, alebo osôb domáhajúcich sa prevzatia iného do ústavnej starostlivosti bez jeho súhlasu. Súd musí zistiť, či k prevzatiu došlo preto, lebo chorý naozaj ohrozil seba alebo svoje okolie spôsobom, ktorý je dostatočne závažný na to, aby sa obmedzila osobná sloboda a musí sa vykonať aj výsluch chorého a ošetrujúceho lekára.“ Ohrozenie nemôže mať iba podobu potenciálneho prejavu, ktorý môže byť neskôr vyvolaný chorobou.

Porušuje nútené zadržanie a liečba Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím?

Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím (PZP) v Čl. 14 ods. 1 písm. c/ zakazuje, aby zdravotné postihnutie bolo dôvodom („... za nijakých okolností...“) na zbavenie slobody. Uvedená norma posilňuje správnosť názoru, že podmienkou pre zadržanie pacienta má byť v prvom rade jeho nebezpečné správanie (voči okoliu).

Čo máme rozumieť pod „duševnou chorobou“?

ESĽP v rozhodnutí Winterwerp v. Holandsko (1979) rovnako ako v rozhodnutí ASHINGDANE v. Spojené kráľovstvo (1985) konštatuje, že Dohovor neuvádza, čo sa má rozumieť pod slovami „duševne choré osoby“ (unsound mind person). Tento výraz podľa ESĽP nemá uzavretú definíciu a je prirodzené očakávať, že sa bude vyvíjať súčasne s vývojom psychiatrie ako vedy.

ESĽP k vymedzeniu pojmu pristupuje negatívnym spôsobom, keď hovorí, že skutočnosť, že sa osoba správa v rozpore so spoločensky zaužívanými štandardami, je zvláštna a má nezvyčajné zvyky, ktoré vzbudzujú pohoršenie ešte samo o sebe neznamená, že trpí duševnou poruchou (Winterwerp v. Holandsko (1979), ASHINGDANE v. Spojené kráľovstvo (1985)).

Je možné pacienta liečiť „len tak“?

K vyššie uvedenému je potrebné dodať ešte jedno. Aj nad zákonnosťou liečby, s ktorou duševne chorý pacient nesúhlasí, by mal bdieť súd. Takýto záver vyplýva napríklad z rozhodnutia ESĽP vo veci X v. Fínsko 34806/04 v ktorom súd zdôraznil, že nútené podávanie medikamentóznej liečby predstavuje vážny zásah do fyzickej integrity človeka a môže sa preto uskutočniť len na základe zákona, ktorý garantuje vhodné ochranné opatrenia proti svojvôli.

V prípade X takéto ochranné opatrenia chýbali. Bola nútene liečená proti svojej vôli lekármi, ktorí mohli pristúpiť k akémukoľvek radikálnemu opatreniu bez ohľadu na jej vôľu a X tieto opatrenia nemala možnosť napadnúť na súde. V dôsledku toho súd dospel k záveru, že chýbali zákonné požiadavky uvedené v Dohovore, a teda došlo k porušeniu článku práva X na súkromie (Čl. 8 Dohovoru).

Splnila by slovenská úprava nútenej liečby prísne kritéria Európskeho súdu pre ľudské práva? Obávam sa že ani nie.