Lege artis 

De lege artis v doslovnom preklade znamená postup v súlade so zákonom, ale definíciu obsahu pojmu lege artis v rámci právnych predpisov nenájdeme. Rovnako však nie sú definované jednotlivé medicínske postupy, ktoré by mali byť uplatnené vzhľadom na zdravotný stav pacienta. Podstatným znakom postupu lege artis je jeho súlad s poznatkami medicíny a biomedicínskych vied. Povinnosť postupovať správne sa týka celého procesu poskytovania zdravotnej starostlivosti, teda zvoleného diagnostického, terapeutického postupu, ale aj režimu rekonvalescencie pacienta. Správnosť nie je charakterizovaná len metódou, ale aj jej včasnou aplikáciou. Správnym postupom teda v konečnom dôsledku nebude použitie metódy, ktorú síce odborná obec pre riešenie zdravotného problému pacienta uznáva, ale ktorá bola zdravotníckym pracovníkom aplikovaná neskoro. V zahraničí (napr. Nemecko, UK) sa v súčasnej dobe používa pojem štandard alebo štandardná starostlivosť. Obdobne s pojmom štandard pracuje aj Dohovor o biomedicíne, podľa čl. 4 ktorého „každý zásah do oblasti zdravia vrátane výskumu sa musí robiť v súlade s príslušnými zmluvnými záväzkami a štandardmi.”

Lege artis largo

Lege artis largo sensu možno stručne charakterizovať tak, že poskytnutá zdravotná starostlivosť musí spĺňať nielen podmienku odbornosti samotného výkonu (zvolenej diagnostickej, či terapeutickej metódy), ale aj podmienku rešpektovania osobnostných práv pacienta (napr. právo na súkromie alebo právo na telesnú a psychickú integritu). Ošetrujúci zdravotnícky pracovník  je v zmysle uvedeného názoru povinný pacienta nielen správne ošetriť, ale pred ošetrením ho poučiť a získať informovaný súhlas, upozorniť ho na možné komplikácie, či odporučiť ho na iných špecialistov.

Lege artis stricto sensu

Lege artis stricto sensu je právny koncept povinnosti postupovať správne, ktorý za určujúce (de facto jediné) kritérium považuje otázku odbornosti postupu, pričom do úvahy neberie ďalšie znaky. Správnosť postupu je výlučne v mantineloch odbornosti zvolenej metódy posudzovaná aj v konaní o dohľade zo strany Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou podľa zákona č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou.

Odborný postup

Znakom odborne uznaného postupu nemusí byť jeho registrácia v zbierke zákonov, či Vestníku Ministerstva Zdravotníctva SR (ďalej ako „MZ SR“). Teda odbornosť resp. kvalifikovanosť určitej metódy nepramení z jej formálneho vyhlásenia v podobe zákonného alebo podzákonného predpisu, ale z jeho akceptovania relevantnou časťou odbornej obce.

Ako absencia štandardov vydaných MZ SR, tak ani ich existencia sama osobe v kontexte posudzovania, či postup poskytovateľa bol správny, nepredstavuje jedinú podmienku. Ako sme už spomenuli, obsah súčasných poznatkov je ťažiskovo formulovaný na odborných fórach, preto sa nedá vylúčiť, že aj keď sa poskytovateľ zdravotnej starostlivosti striktne pridŕžal odborného usmernenia MZ SR (ktoré už môže byť v čase jeho aplikácie odborne prekonané), jeho postup  bude v konečnom dôsledku hodnotený ako nesprávny, pretože v čase poskytovania zdravotnej starostlivosti boli známe a všeobecne rešpektované odlišné postupy.

Navyše, existencia odborne akceptovaného postupu napr. vo forme usmernenia MZ SR, odbornej spoločnosti alebo medzinárodnej odbornej spoločnosti nie je absolútnou zárukou, že zdravotnícky pracovník jeho aplikáciou splnil povinnosť postupovať správne. Účelom definovania odbornej metodiky totiž nie je jeho rutinná a mechanická aplikácia pre každý prípad. Zdravotnícky pracovník je povinný pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti brať do úvahy okrem základných parametrov odôvodňujúcich zvolenie daného postupu aj osobitné symptómy, ktoré môžu nabádať na iný ako štandardný diagnostický alebo liečebný postup. Odchýlenie sa od štandardizovaného postupu samo o sebe nemusí znamenať, že zdravotnícky pracovník postupoval nesprávne.

Od čoho závisí posúdenie postupu lege artis?

Posúdenie lege artis diagnostického alebo terapeutického postupu zvoleného zdravotníckym pracovníkom bude v konkrétnej situácii závislé na:

• zvážení konkrétnych špecifík pacientovho zdravotného stavu,
• objektívnych možností zdravotníckeho zariadenia, v ktorom sa zdravotná starostlivosť vykonávala a
• posúdení toho, či zdravotnícky pracovník vykonal pri riešení zdravotného stavu pacienta všetko čo mu daná situácia aj z časového hľadiska umožňovala.